Počas dlhých zimných večerov sa ženy a dievky na dedinách schádzali na priadky a páračky.

Priadky a páračky trvali zvyčajne od Martina do fašiang. Ak to trvalo dlhšie údajne sa hovorilo  „Kde ešte na fašiangy perie párajú, tam svoju dievku na ocot chovajú.“ Týchto zvykov sa zúčastňovali dievky od štrnástich – päťnástich  rokov, keď už zvládli prácu.

Na priadky si dievky nosili praslice, väčšinou vyrezávané, ktoré im daroval otec alebo snúbenec. Vlákna ľanu, konope a vlny sa pomocou vretena alebo kolovrátku spriadali do nite. Najlepšie sa im priadlo zvečera, kým neprišli mládenci, lebo tí keď prišli vystrájali priadkam všelijaké šibalstvá, napríklad aj kúdeľ podpálili.

Okrem pradenia sa počas dlhých studených večerov ženy venovali tiež páraniu peria. Pri práci si ženy rozprávali rozprávky, povesti, rôzne príhody a hádanky, aby im práca lepšie ubehla. Tiež sa to nezaobišlo bez mládencov, ktorí chodili na páračky až neskôr, väčšinou spevom a potom už bola veselo ( rozfukovali perie, a občas aj dákeho vrabca vpustili do izby).

Po skončení pradenia a párania peria, gazdiná všetkých pohostila, zaspievalo sa ,ba aj zatancovalo. Bolo veru veselo.

Aj keď sa v našej dedine husi chovajú už len výnimočne, napriek tomu sa nám podarilo posledné dva roky páračky zorganizovať s dosť veľkou odozvou u našich žien. Teraz chceme pridať aj priadky, kým nám ešte toto remeslo má kto ukázať, lebo „kto nepozná svoju minulosť………….“

Budeme radi ak sa aj vy pridáte k nám a spolu sa pozrieme na to ako to voľakedy bolo po večeroch v našej dedine.